Čas čítania: 3 minúty

Leggi e ascolta la poesia “tienimi quel posto Dio mio”

Index obsahu

Najdrahší priatelia tam poézia dnes večer, veľmi milý, hovorí o dôvernom vzťahu s Bože v ktorej ho autor žiada, aby mu udelil miesto vo večnosti.

Aj keby to bolo posledné miesto, ale byť tam vo večnosti nie pre zásluhy, ale pre lásku, ktorú dal, a pre nesmierne Božie milosrdenstvo.

Prečítajte si to so mnou

Podrž mi to miesto môj Bože – Eric Pearlman*

Zachráň ma na poslednom mieste, Bože.

Čo nepriťahuje príliš veľa pozornosti,
na konci tabuľky,
bližšie k čašníkom ako k oslávencom.

Pretože neviem, ako byť s dôležitými ľuďmi.
Neviem ako vyhrať.
Nie som schopný žúrovať ako ostatní.

Zachráň ma na poslednom mieste, Bože.
Čo sa nikto nepýta.

Dole v zadnej časti vratkého autobusu
nesúci cestujúcich milosrdenstva
každý deň od hriechu po odpustenie.

Zachráň ma na poslednom mieste, Bože.
Ten v zadnej časti linky.

počkám, až príde rad
a nebudem protestovať, ak nejaký šikanuje
prejde ma to.

Zachráň ma na poslednom mieste, Bože.
Pre mňa to bude dokonalé
lebo si to vyberieš.

budem pohodlný
a nebudem sa musieť hanbiť za všetky svoje chyby.
Bude to moje miesto.

Bude to miesto pre ľudí ako som ja.
Z tých, ktorí prídu poslední,
a skoro vždy neskoro,
ale prídu,
svet padol.
Podrž mi to miesto, môj Bože.

Cosa ne pensate? A me, è piaciuta tantissimo; in queste parole ho ritrovato quello che ogni sera, prima di dormire, chiedo a Dio. Di donarmi, per Sua misericordia, un posticino nell’Eternità, per poter godere della presenza del mio meraviglioso angelo.

Buonanotte

Poďme spolu počúvať

Rozprávky na dobrú noc

Drž mi to miesto môj Bože

00:00 / 1:47

*Eric Pearlman nasce a Budapest il 22 aprile 1955 da padre tedesco e madre italiana.

Kvôli sovietskym represiám v roku 1955 utiekla rodina Pearlman so skupinou utečencov najskôr do Viedne, potom do Benátok a nakoniec do Turína.

V hlavnom meste Piemontu nachádzajú Pearlmanovci určitú stabilitu. Eric začína svoje kultúrne vzdelávanie vo veľmi mladom veku, ale nikdy nebude zapísaný do verejných ani súkromných škôl.

O jeho vzdelanie sa stará sama matka, ktorá sprevádza syna do knižnice, divadla a kina. Vo veku 16 rokov sa Eric presťahoval do Monaka, aby žil so svojimi starými rodičmi z otcovej strany. Navštevuje univerzitné kurzy, ale nikdy sa nezapíše. V Monaku prežil roky plné kultúrnych podnetov.

V roku 1975 zažil hlbokú existenčnú krízu. Vracia sa k rodičom do Turína a potom sa pridáva k skupine Rómov.

O „cigánskych“ rokoch je málo správ a sám Pearlman o tom nikdy nechcel hovoriť. V roku 1980 sa vrátil do Monaka a do antológie zozbieral niektoré básne, ktoré si nenašli cestu k publikovaniu.