Tempo di lettura: 11 minuti

Prečítajte si príbeh svätého Antona Paduánskeho

Index obsahu

Kňaz a "Doktor Evangelicus“ (1195-1231)

Antonio di Padova (in portoghese António de Lisboa), al secolo Fernando Martim de Bulhões e Taveira Azevedo, nasce a Lisbona il 15 agosto 1195 da nobile famiglia portoghese discendente dal crociato Goffredo di Buglione.

V pätnástich rokoch bol novicom v kláštore San Vincenzo v Lisabone, potom sa presťahoval do kláštora Santa Croce v Coimbre, najväčšieho kultúrneho centra v Portugalsku patriacemu Rádu kanonikov z r. Svätý Augustín, kde študoval vedu a teológiu u vynikajúcich učiteľov, pripravoval sa na kňazskú vysviacku, ktorú prijme v roku 1219 ako dvadsaťštyriročný.

Quando sembra dover percorrere la carriera del teologo e del filosofo, decide di lasciare l’ordine agostiniano. Fernando, infatti, non sopporta i maneggi politici tra i canonici agostiniani e re Alfonso II, in cuor suo anela ad una vita religiosamente più severa.

Jeho želanie sa splnilo, keď v roku 1220 prišli telá piatich františkánskych bratov do Coimbry, sťatých v Maroku, kde odišli kázať na príkaz r.Františka z Assisi. Quando i frati del convento di monte Olivares arrivano per accogliere le spoglie dei martiri, Fernando confida loro l’aspirazione a vivere nello spirito del Vangelo.

Po získaní povolenia od františkánskeho provinciála v Španielsku a od augustiniánskeho priora tak Fernando vstupuje do pustovne maloletých a okamžite skladá rehoľnú profesiu, pričom si mení meno na Antonio na počesť egyptského opáta pustovníka.

Anelando al martirio, subito chiede ed ottiene di partire missionario in Marocco. È verso la fine del 1220 che s’imbarca su un veliero diretto in Africa, ma durante il viaggio è colpito da febbre malarica e costretto a letto. La malattia si protrae e in primavera i compagni lo convincono a rientrare in patria per curarsi. Secondo altre versioni, Antonio non si fermò mai in Marocco: ammalatosi appena partito da Lisbona, la nave fu spinta da una tempesta direttamente a Messina, in Sicilia.

V starostlivosti mestských františkánov sa uzdravil za dva mesiace. Na Letnice bol pozvaný na generálnu kapitulu v Assisi; prichádza s ďalšími františkánmi do S. Maria degli Angeli, kde má možnosť vypočuť si Františka, ale nie ho osobne poznať.

Il ministro provinciale dell’ordine per l’Italia settentrionale gli propone di trasferirsi a Montepaolo, presso Forlì, dove manca un sacerdote che dica la messa per i sei frati residenti nell’eremo composto da una chiesolina, qualche cella e un orto; Antonio accetta.

Asi rok a pol žije v kontemplácii a pokání, z osobnej túžby vykonáva tie najskromnejšie úlohy, až kým jedného dňa neodíde so svojimi bratmi do mesta pomáhať, v kostole S. Mercuriale, pri vysviacke nových kňazov rádu a tam káže v prítomnosti širokého publika, ktoré tvorili aj významní predstavitelia.

Odvtedy Antoniovi pridelil úlohu kazateľa a učiteľa sám Francesco, ktorý mu napísal list s odporúčaním, aby nestrácal ducha svätej modlitby a oddanosti.

Začína kázať v Romagne, pokračuje v severnom Taliansku, používa svoje slovo na boj proti kacírstvu (nazývajú ho aj „kladivo kacírovKatar v Taliansku a albigénci vo Francúzsku, kam prišiel v roku 1225. Medzi rokom 1223 a posledným dátumom v skutočnosti položil základy františkánskej teologickej školy, ktorá vyučovala v bolonskom kláštore S. Maria della Pugliola.

Quando è in Francia, tra il 1225 e il 1227, assume un incarico di governo come custode di Limoges. Mentre si trova in visita ad Arles, si racconta gli sia apparso Francesco che aveva appena ricevuto le stigmate.

Ako kustód sa zúčastnil na generálnej kapitule v Assisi v roku 1227, kde novým ministrom rádu - Francesco medzitým zomrel - bol Giovanni Parenti, provinciál Španielska, ktorý ho pred rokmi privítal medzi maloletými a ktorý ho vymenoval za provinciála severné Taliansko.

Antonio otvára nové domy, navštevuje kláštory, aby osobne spoznal všetkých bratov, dohliada na klarisky a Tretí rád, odchádza do Florencie, kým opraví svoju rezidenciu v Padove a o dva mesiace napíšeNedeľné kázne.

V Padove dosahuje reformu republikového zákonníka, vďaka ktorej nemôže byť uväznený aj nesolventný dlžník, ale bez zavinenia, po predaji všetkého majetku. A nielen to, postaví sa Ezzelinovi da Romanovi, ktorý dostal prezývku Divoký a ktorý za jediný deň nechal zmasakrovať jedenásťtisíc Paduáncov, ktorí boli voči nemu nepriateľskí, aby oslobodil uväznených vodcov Guelfov.

Medzitým píše aj iKázne na sviatky svätých, v ktorej sa ponára do tém, ktoré mu sú najdrahšie: prikázania viery, morálky a cnosti, Božej lásky a zľutovania sa k chudobným, modlitba a pokora, umŕtvovanie a brojí proti pýche a žiadostivosti, chamtivosti a úžere, o ktorých je krutým nepriateľom.

Je mariológ, presvedčený zástanca Nanebovzatia Panny Márie, na žiadosť pápeža Gregora IX. (Ugolino dei Conti di Segni, 1227-1241) v roku 1228 vedie kázne v pôstnom týždni a týmto istým Pp je sa odvolal"Archa testamentu“. Hovorí sa, že kázne sa konali pred kozmopolitným davom a každý ho počul hovoriť vo svojom jazyku.

Antonio tri roky neúnavne cestuje, je unavený, trpí astmou a je opuchnutý od vodnatieľky, vracia sa do Padovy a jeho kázne na pôst roku 1231 sú pamätné.

Per riposarsi si ritira a Camposampiero, vicino Padova, dove il conte Tiso, che aveva regalato un eremo ai frati, gli fa allestire una stanzetta tra i rami di un albero di noce.

Odtiaľto Antonio káže, ale ide sa aj vyspovedať a večer sa vracia do svojej stromovej cely. Raz v noci grófa Tiso, ktorý išiel skontrolovať Antonia, upútalo veľké svetlo vychádzajúce z jeho útočiska a stal sa svedkom návštevy Ježiška u Svätého.

V piatok 13. júna na poludnie sa Antonio cíti slabý a žiada spolubratov, aby ho vzali Padova, dove vuole morire. Caricato su un carro trainato da buoi, alla periferia della città le sue condizioni si aggravano al punto che si decide di ricoverarlo nel vicino convento dell’Arcella, dove muore in serata; si racconta che mentre stava per spirare ebbe la visione del Signore.

V dňoch po jeho smrti vyčíňajú“súrodenecké vojny” tra il convento dove era morto che voleva conservarne le spoglie e quello di S. Maria Mater Domini, il suo convento, dove avrebbe voluto morire. Durante la disputa si verificano persino disordini popolari, infine, il padre provinciale decise che la salma sarebbe stata portata a Mater Domini.

Non appena il corpo giunse a destinazione iniziarono i miracoli, alcuni documentati da testimoni.

Dokonca aj v živote, v skutočnosti, Antonio robil zázraky ako exorcizmy, proroctvá, uzdravenia, vrátane opätovného pripojenia odrezanej nohy alebo toho, že srdce lakomca bolo nájdené v rakve, zneškodnil otrávené jedlá, kázal rybám, nútil mulicu. pokľaknúť pred Hostiu. Jeho zázraky - v živote a po smrti - inšpirovali mnohých umelcov vrátane Tiziana a Donatella.

Antonio, pre množstvo zázrakov, ktoré sa mu pripisovali, bol kanonizovaný rok po jeho smrti PpGregor IX.

Jemu zasvätená veľká bazilika stojí neďaleko kláštora S. Maria Mater Domini. Tridsaťdva rokov po jeho smrti, počas prevozu jeho telesných pozostatkov, našiel Bonaventura da Bagnoregio (kanonizovaný v roku 1482) Antonov neporušený jazyk, ktorý sa dnes uchováva v kaplnke pokladnice v bazilike padovského mesta, ktorého je patrónom.

Ctihodný Pius XII. (Eugenio Pacelli, 1939-1958), ktorý v roku 1946 zaradil sv. Antona medzi učiteľov katolíckej cirkvi, mu udelil titul „Doktor Evangelicus“, keďže vo svojich spisoch a v kázňach, ktoré sa k nám dostali, zvykol svoje výroky podoprieť citátmi z evanjelia.

Význam mena Antonio: „predtým narodený“ alebo „ktorý čelí svojim protivníkom“ (grécky).

Pre ďalšie informácie: Život a kázne svätého Antona

Katechéza pápeža Benedikta XVI. Svätý Anton Paduánsky
[chorvátsky,francúzsky,Angličtina,taliansky,portugalčina,španielčina,nemecký]

(zdroj gospeloftheday.org)

Jeho krstné meno je Fernando. Portoghese, di Lisbona, nasce in una nobile famiglia nel 1195, si suppone il 15 agosto.

Ha 15 anni quando entra nell’Ordine dei canonici regolari di Sant’Agostino. Si prepara al sacerdozio a Coimbra, nel monastero della Santa Croce e, ordinato all’età di 24 anni, viene indirizzato alla carriera di teologo e filosofo.

Medituje však o prísnejšom náboženskom živote. Zlom nastal v roku 1220, keď do kostola Svätého kríža dorazili pozostatky piatich františkánskych misionárov umučených a zabitých v Maroku.

Od augustiniánskej reguly k františkánskej regule

Fernando decide di lasciare i canonici agostiniani e di seguire le orme di Francesco d’Assisi e sceglie di farsi chiamare Antonio, per imitare il santo anacoreta egiziano. Matura una forte spinta alla missione e con questo ideale parte alla volta del Marocco.

Ma contrae una malattia e, costretto al riposo forzato, non può predicare. Non gli resta che rientrare in Italia. La nave sulla quale è imbarcato naufraga e giunge in Sicilia. Antonio viene curato e nel 1221 raggiunge Assisi, dove Francesco ha convocato tutti i suoi frati.

Tu je dobrá príležitosť stretnúť sa s ním osobne. Je to jednoduché stretnutie; Antonio posilňuje svoju voľbu nasledovať Krista vo františkánskom bratstve a menšine a je poslaný do Romagne, do pustovne Montepaolo. Tu sa venoval predovšetkým modlitbe, meditácii, pokániu a podradným prácam.

Anton kazateľ

Nel settembre 1222 Antonio è invitato a predicare a Forlì: è la rivelazione del suo talento. Dalle sue parole emergono la profonda cultura biblica e la semplicità d’espressione.

HovoríAssidua, la prima biografia di Sant’Antonio: “La sua lingua, mossa dallo Spirito Santo, prese a ragionare di molti argomenti con ponderatezza, in maniera chiara e concisa”.

Da allora Antonio comincia a percorrere il Nord Italia e il Sud della Francia, predicando il Vangelo a genti e Paesi spesso confusi dalle eresie del tempo, senza risparmiare parole di correzione per la decadenza morale di alcuni esponenti della Chiesa.

Nasledujúci rok v Bologni bol magistrom teológie pre bratov vo formácii; Sám František mu dal úlohu a v liste ho poveril učiť, pričom mu odporučil, aby nezanedbával modlitbu.

Výber Padovy

Per i talenti che dimostra di saper mettere a servizio del Regno di Dio, Antonio, all’età di 32 anni, viene nominato superiore delle fraternità francescane del Nord Italia. In tale veste non si risparmia nelle visite ai numerosi conventi sotto la sua giurisdizione, ne apre di nuovi.

Intanto continua a predicare e ad attirare grandi folle, a trascorrere diverse ore nel confessionale e a riservarsi momenti per ritirarsi in solitudine. Sceglie di risiedere a Padova, nella piccola comunità francescana della chiesa di Santa Maria Mater Domini e, pur sostandovi per brevi periodi, instaura con la città un fortissimo legame, prodigandosi anche per i poveri e contro le ingiustizie.

A práve v Padove iKázne, un trattato per formare i confratelli alla predicazione del Vangelo e all’insegnamento dei sacramenti, soprattutto la penitenza e l’eucaristia. La predicazione nella Quaresima del 1231 è considerata il suo testamento spirituale, cui è da includere la sua amorevole dedizione, per ore e ore, alle confessioni.

Celebrata la Pasqua, Antonio, già provato da problemi di salute e logorato dalle fatiche, acconsente a ritirarsi per un periodo di convalescenza; poi, con altri confratelli, accoglie l’invito a un periodo di riposo e meditazione in un piccolo romitorio a Camposampiero, a pochi chilometri da Padova. Chiede che gli venga adattato un semplice rifugio sopra un grande albero di noce, per trascorrere le giornate in contemplazione e dialogando con la gente semplice del borgo di campagna, rientrando nell’eremo solo la notte.

È qui che avviene la visione di Gesù Bambino. Il 13 giugno Antonio è colto da un malore; capisce che la sua ora è vicina e domanda di poter morire a Padova. Viene trasportato su un carro trainato da buoi, ma giunto all’Arcella, borgo alle porte della città, spira mormorando: “Vedo il mio Signore”.

Antonio, ktorý je dlžníkom svätého Augustína, originálnym spôsobom spojil myseľ a srdce, špekuláciu a cvičenie cnosti, štúdium a modlitbu. Učiteľ Cirkvi, v Padove ho nazývajú jednoducho „svätý“.