Čas čítania: 7 minút

Spomienka na všetkých verných zosnulých

Index obsahu

Zhrnutie

Už v 2. storočí existujú svedectvá, že kresťania sa modlili a slávili Eucharistiu za svojich zosnulých. Najprv na tretí deň po pohrebe, potom na výročie. Potom, na siedmy deň, 30. Oficiálny rok je 998, kedy opátOdilo z Cluny(994-1048) zaviedol túto pamiatku 2. novembra povinnou vo všetkých kláštoroch, ktoré mu boli podrobené. Benedikt XV. v roku 1915 povolil všetkým kňazom slúžiť v tento deň viac omší pod podmienkou, že ofera zostane len na jednu omšu. Liturgia ponúka v tento deň rôzne omše, všetky zamerané na zdôraznenie veľkonočného tajomstva, Ježišovho víťazstva nad hriechom a smrťou.

Text (prevzatý z prvej omše)
„Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne; toho, kto prichádza ku mne, nevyženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.

A toto je vôľa toho, ktorý ma poslal: aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som to vzkriesil v posledný deň. Lebo toto je vôľa môjho Otca: aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a vzkriesim ho v posledný deň“(Jn 6,37-40).

Božia vôľa

Revolučnou správou je, že ktokoľvek „Vidí Syna a verí v neho, má večný život... a ja ho vzkriesim“.

Noi sappiamo per esperienza che il corpo si decompone: ma il corpo non è tutto l’uomo!

L’uomo come persona è partener del dialogo con Dio, e Lui non lo lascia cadere, non lo dimentica, perché Dio è fedele alle sue promesse. Dio ha scritto nel palmo della sua mano ognuno di noi, e di nessuno si dimentica, perché Lui è Padre.

Toto je jadro posolstva, ktoré nám Ježiš zanechal. Pre túto pravdu sa Ježiš stal človekom, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych: aby sme sa stali účastníkmi radosti zo vzkriesenia: „Daj im, Pane, a všetkým, ktorí odpočívajú v Kristovi, blaženosť, svetlo a pokoj“, recitujeme v I. omšovom kánone vo chvíli spomienky na zosnulých

Nechajte sa prekvapiť

Che noi sopravviveremo è cosa certa, ce lo ha detto Gesù!

Come questo poi accadrà, non lo sappiamo, possiamo intuirlo ponendoci in ascolto della Parola del Vangelo.

Zostáva však nádej, že môžeme byť prekvapení Božou dobrotou, jeho milosrdenstvom. Máme svoje parametre, ktorými môžeme merať udalosti života, ale musíme Bohu ponechať jeho parametre, ktoré nie sú naše: a práve to nás prekvapí, keď prekročíme bránu neba.

O krok ďalej

Il morire non è uno scomparire, ma un esserci in modo nuovo.

È il sapere che chi ci ha preceduto è un “passo oltre” nel cammino della vita. È giunto in cima, mentre noi siamo ancora lungo il sentiero della vita; è oltre la curva, mentre noi siamo ancora lungo il rettilineo. La morte, dunque, non è la fine di tutto, ma l’inizio di una vita nuova per la quale ci siamo e ci stiamo preparando da tempo.

Spomienka na zosnulých teda nie je len „spomínaním“ na tých, ktorí už nie sú prítomní, ale mostom, ktorý nás čaká na sklonku života a ktorý nás zavedie na druhý breh, na ktorý sme všetci predurčení. . Pomôž, aby sme sa nenechali utopiť mnohými vecami a zabudli, že všetko pominie, ale Boh zostáva.

Smrť sestry

Svätý František z Assisi, ormai riconciliato con Dio, con se stesso e con il creato, verso la fine della vita riesce a riconciliarsi anche con la morte, tanto da arrivare a definirla “sorella”, segno che anche per lui si è trattato di un mistero da capire e accogliere.

A differenza della società odierna, che tenta ogni modo di nascondere la realtà della morte, illudendosi di essere eterna, san Francesco ci insegna a guardarla, a capirla, a considerarla una “sorella”, parte di noi. In fondo, è un fatto reale quanto l’esistere.

È un atto di onestà intellettuale, ancor prima che spirituale. La paura di fronte a “sorella morte” è certamente dettata dall’ignoto, dal non sapere cosa ci sia al di là della “porta”, e questo crea un certo disagio. In secondo luogo, non nascondiamocelo, temiamo il “peso” delle nostre azioni, perché comunque alla fin fine siamo tutti credenti in fondo al cuore, e sul finir della vita ci domandiamo come abbiamo vissuto.

Táto skúsenosť nás vedie k tomu, aby sme sa modlili za tých, ktorí nás predišli, takmer akoby sme im stále chceli pomáhať a chrániť ich, ako aj prosiť o pomoc a ochranu.

Una cosa è certa: la morte noi la leggiamo alla luce della risurrezione di Gesù.

Toto je naša sila a naša vyrovnanosť. Otvoril nám cestu, ktorá vedie s Pravdou k životu. Sám Ježiš nám pripomenul, že sme stvorení pre večnosť: našich tisíc rokov je ako jediný deň pred Bohom a tento krátky, prchavý čas života nemá zmysel, ak sa nepremieta do pravdivejšej skúsenosti, ako nám pripomenul sám Ježiš: „Kto vidí Syna a verí v neho, má večný život“.

Un’ultima cosa. Gesù si è fatto uomo per aiutarci a vivere “da Dio”; è morto, sepolto e disceso agli inferi affinché nessuno si sentisse escluso dalla sua azione di salvezza.

Perché io non abbia paura e non mi senta solo e abbandonato, in balia delle mie paure, Gesù stesso ha scelto di “abitare” ogni luogo, anche il più infimo, pur di “farmi compagnia” in quel momento. Non c’è “spazio” della vita e della morte che lui non abbia visitato, e questo mi dà la certezza che Lui mi accoglierà a braccia aperte in qualunque situazione “cadrò”: sia oggi nel peccato, sia domani nella morte,

Lui c’è. Perché Lui ha vinto il peccato e la morte e mi ha preparato un posto nella Casa del Padre. Questo mi basta per camminare con fiducia e speranza il cammino della vita, “Anche se dovessi camminare in una valle oscura” (Sal 23), Lui c’è.

A so mnou.

Modlitba

Odpočinutie večné daj im Pane,
a nech im svieti svetlo večný,
nech odpočívajú v pokoji. Amen

Requiem aeternam

Réquiem aetérnam dona eis, Dómine,
et lux večné svetlo je.
Requiéscant v tempe.
Amen.

zdroj © Vatikánske správy – Dicasterium pro Communicatione

Commemorazione di tutti i fedeli defunti — *Eugeniov dom*

La pietas verso i morti risale agli albori dell’umanità. In epoca cristiana, fin dall’epoca delle catacombe l’arte funeraria nutriva la speranza dei fedeli.

V Ríme kresťania s dojemnou jednoduchosťou znázorňovali postavu Lazara na stene výklenku, v ktorom bol pochovaný jeden z ich príbuzných. Skoro akoby chcel povedať: tak ako Ježiš plakal za svojím priateľom Lazárom a priviedol ho späť k životu, tak to urobí aj pre tohto svojho učeníka!

La commemorazione liturgica di tutti i fedeli defunti, invece, prende forma nel IX secolo in ambiente monastico.

La speranza cristiana trova fondamento nella Bibbia, nella invincibile bontà e misericordia di Dio. «Io so che il mio redentore è vivo e che, ultimo, si ergerà sulla polvere!», esclama Giobbe nel mezzo della sua tormentata vicenda.

Non è dunque la dissoluzione nella polvere il destino finale dell’uomo, bensì, attraversata la tenebra della morte, la visione di Dio.

Tému sa s výrazovou silou ujal apoštol Pavol, ktorý zaraďuje Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie do neoddeliteľnej postupnosti.

Učeníci sú povolaní k rovnakej skúsenosti, skutočne celá ich existencia nesie stigmy veľkonočného tajomstva, je vedená Duchom Vzkrieseného. Preto sa veriaci modlia za svojich zosnulých blízkych a dôverujú ich príhovoru. Napokon majú nádej, že sa k nim pridajú v nebi, aby sa pripojili k vyvoleným a chválili Božiu slávu.