San Carlo Borromeo

Čas čítania: 5 minút

San Carlo Borromeo, milánsky arcibiskup a kardinál

Chi si trova sulle sponde del Lago Maggiore, la vede subito: è la statua di San Carlo Borromeo che domina le acque da Arona. Alta 35 metri, compreso il basamento, costruita nel XVII sec. in rame e ferro, la scultura rappresenta l’Arcivescovo di Milano in atto benedicente.

Ma soprattutto, il monumento ha una particolarità: è visitabile al suo interno, grazie ad una lunga scala. Chi si arrampica sui tanti gradini, quindi, può guardare il mondo sottostante attraverso due feritoie poste proprio sugli occhi del Borromeo.

A tu je učenie, ktoré tento svätec zanechal: pozerať sa na svet jeho očami, čiže cez lásku a pokoru.

Od „chlapec biskup“ k „obrovi svätosti“

“Vescovo ragazzino” prima, “gigante della santità” poi, la vita di San Carlo Borromeo scorre tra questi due poli, in un’accelerazione dei tempi direttamente proporzionale alla sua azione pastorale.

V skutočnosti sa malý Carlo posunul dopredu: narodil sa 2. októbra 1538 v Arone do šľachtickej rodiny Borromeo, druhý syn Gilberta a Margherity, len ako 12-ročný získal titul „commendatario“ miestneho benediktínskeho opátstva. Čestný titul mu prináša značný príjem, no budúci svätec sa rozhodne venovať svoj majetok na charitu chudobných.

Tridentský koncil

Studia diritto canonico e diritto civile a Pavia e nel 1559, a 21 anni, diventa dottore in utroque jure. Pochi anni dopo muore il fratello maggiore, Federico. In molti gli consigliano lasciare l’ufficio ecclesiastico per porsi a capo della famiglia. Carlo decide invece di continuare il cammino sacerdotale: nel 1563, a 25 anni, viene ordinato presbitero e subito dopo consacrato vescovo.

V tejto funkcii sa zúčastnil na posledných fázach Tridentského koncilu (1562-1563), pričom sa stal jedným z hlavných propagátorov takzvanej „protireformácie“ a spolupracoval na koncipovaní „tridentského katechizmu“.

Milánsky arcibiskup vo veku len 27 rokov

A okamžite uviedol do praxe náznaky koncilu, ktorý vyžaduje, aby pastori sídlili vo svojich príslušných diecézach, v roku 1565, keď mal iba 27 rokov, Karol prevzal arcidiecézu Milan, della quale è stato nominato arcivescovo. Totale la sua dedizione alla Chiesa ambrosiana: per tre volte compie una visita pastorale su tutto il territorio, organizzandolo poi in circoscrizioni.

Založil semináre na pomoc pri príprave kňazov, postavil kostoly, školy, kolégiá, nemocnice, založil Kongregáciu oblátov, svetských kňazov, daroval rodinný majetok chudobným.

"Duše sa získavajú na kolenách"

Carlo sa zároveň zasvätil hlbokej reforme Cirkvi zvnútra: v mimoriadne chúlostivej dobe pre kresťanstvo, „biskup malý chlapec” non ha timori a difendere la Chiesa contro le ingerenze dei potenti e non gli manca il coraggio di rinnovare le strutture ecclesiali, sanzionandone e correggendone le mancanze.

Uvedomujúc si skutočnosť, že reforma Cirkvi, aby bola vierohodná, musí začať od pastierov, Borromeo povzbudzuje kňazov, rehoľníkov a diakonov, aby viac verili v silu modlitby a pokánia a premieňali svoj život na pravú cestu svätosti. "Duše - často opakuje - sa získavajú na kolenách."

„Pastori musia byť Božími služobníkmi a otcami ľudu“

Pastoračná činnosť takto skutočne podnietená Kristovou láskou ho nešetrí nepriateľstvom a odporom. Takzvaní „Humiliati“ – rehoľný rád, ktorému hrozí unášanie doktríny – proti nemu zorganizovali útok, pričom naňho zozadu vystrelili z harquebusu, zatiaľ čo budúci svätý bol zhromaždený k modlitbe.

Útok zlyhá a Carlo pokračuje vo svojej misii, pretože „chcel pastierov, ktorí boli Božími služobníkmi a otcami pre ľudí, najmä pre chudobných“ (Pápež František, Audiencia v komunite Pápežského lombardského seminára v Ríme, 25. 1. 2016) .

Milánsky mor

Arrivano gli anni ’70 del 1500 e, soprattutto, dilaga la peste: Milano è in ginocchio, piegata dall’epidemia e dalla carestia, può contare solo sul suo arcivescovo. E lui non si risparmia: fedele al suo motto episcopale, “Humilitas”, tra il 1576 e il 1577 visita, conforta e spende tutti i suoi beni per aiutare gli ammalati.

Jeho prítomnosť medzi ľuďmi je taká stála, že historické obdobie si bude pamätať ako „mor San Carla“ a o stáročia neskôr o ňom bude rozprávať aj Alessandro Manzoni v románe „Snúbenci“.

Na púť na Plátno

Milánsky arcibiskup tiež zohráva zásadnú úlohu pri príchode plátna do Talianska: je odpoveďou na jeho intenzívnu túžbu modliť sa pred posvätnou bielizňou, aby sa savojskí vojvodovia v roku 1578 rozhodli posunúť Kristovo plátno z Zámok Chambéry, vo Francúzsku, v Turíne, kde zostane navždy. Boromejec tam išiel na púť pešo, štyri dni kráčal, postil sa a modlil.

„Scurolo“ v Milánskej katedrále

Ma il suo fisico, provato da tante fatiche, comincia a cedere e nel novembre del 1584 si arrende: Carlo muore a soli 46 anni, lasciando però un’eredità morale e spirituale immensa. Viene beatificato nel 1602 da Clemente VIII e poi canonizzato nel 1610 da Paolo V.

Odvtedy jeho pozostatky spočívajú v krypte milánskeho dómu, v takzvanom „Scurolo“, pokrytom striebornými fóliovými panelmi, ktoré zachytávajú jeho život.

Význam mena Carlo: „silný, mužný, slobodný“ (archaická nemčina).

zdroj © Vatikánske správy – Dicasterium pro Communicatione

Pomôžte nám pomôcť!

Vašim malým darom prinášame úsmev mladým onkologickým pacientom

---