Magnificat Anima mea Dominum, et exsultávit spíritus meus
v Deo salvatore meo, quia respéxit humilitátem ancíllæ suæ.
Ecce enim ex hoc beátam me dicent všetky generácie,
quia fecit mihi magna, qui potens est, et sanctum nomen eius,
et misericórdia eius in progénies et progénies timentibus eum.
Fecit poténtiam vo svojej pobočke, dispérsit superbos mente cordis sui;
depósuit poténtes de sede et exaltávit humiles;
esuriéntes implévit bonis et dívites dimísit inánes.
Suscépit Israel puerum suum, recordátus misericórdiæ,
sicut locútus est ad patres nostras, Abrahám et sémini eius in sæcula.
Glória Patri, et Fílio et Spiritui Sancto.
Sicut erat v zásade, et nunc et semper, et in sǽcula sæculórum.
Amen.
Mária navštívi Alžbetu
Komentár k Magnificatu
In questa meditazione saliamo con Maria “verso la montagna” ed entriamo nella casa di Elisabetta.
Matka z Bože bude k nám hovoriť v prvej osobe svojím chválospevom, ktorým je Magnificat.
Dnes všetky cirkvi sa zhromažďuje okolo Petrovho nástupcu, ktorý slávi 50. výročie kňazstva, a chválospev Panny Márie je modlitba, ktorá za takýchto okolností najspontánnejšie vychádza zo srdca. Meditácia o ňom je naším malým spôsobom, ako sa aj teraz zúčastniť tohto výročia. Per comprendere il posto e lo scopo che il cantico della Vergine ha nel vangelo di Luca, è necessario premettere qualche cenno sui cantici evangelici in genere.
Gli inni disseminati nei vangeli dell’infanzia – Benedictus, Magnificat, Nunc dimittis – hanno la funzione di spiegare poeticamente il senso spirituale degli eventi narrati -Annunciazione, Visitazione, Natale -, conferendo a essi la forma di una confessione di fede e di lode.
Come tali, essi sono parte integrante della narrazione storica.
Non sono degli intermezzi o dei brani staccati, perché ogni evento storico è costituito da due elementi: dal fatto e dal significato del fatto.
I cantici inseriscono già la liturgia nella storia. “La liturgia cristiana – è stato scritto – ha i suoi inizi negli inni della storia dell’infanzia”.
Noi abbiamo, in altre parole, in questi cantici, un embrione della liturgia natalizia.
Essi realizzano l’elemento essenziale della liturgia che è di essere celebrazione festosa e credente dell’evento di salvezza. Molti problemi rimangono insoluti circa questi cantici, secondo gli studiosi: gli autori reali, le fonti, la struttura interna…
Noi possiamo prescindere, fortunatamente, da tutti questi problemi critici e lasciare che essi continuino a essere studiati con frutto da quelli che si occupano di questo genere di problemi.
Non dobbiamo attendere che siano risolti tutti questi punti oscuri, per poterci già edificare con questi cantici.
Non perché tali problemi non siano importanti, ma perché esiste una certezza che relativizza tutte quelle incertezze: Luca ha accolto questi cantici nel suo vangelo e la cirkvi prijal Lukášovo evanjelium do svojho kánonu. Tieto chválospevy sú „slovom Bože“, inšpirovaný Duchom Svätým.
Magnifikat patrí Márii, pretože jej ho „pripísal“ Duch Svätý, a preto je viac „jej“, ako keby ho napísala vlastnou rukou!
Infatti a noi non interessa tanto sapere se il Magnificat l’ha composto Maria, quanto sapere se l’ha composto per ispirazione dello Spirito Santo.
Aj keby sme si boli veľmi istí, že ho zložila priamo Mária, nezaujímalo by nás to pre toto, ale preto, že v ňom hovorí Duch Svätý.
Máriin chválospev obsahuje nový pohľad na Bože a o svete; v prvej časti, ktorá zahŕňa verše 46-50, sa Máriin pohľad posúva nahor Bože; v druhej časti, ktorá zahŕňa zvyšné verše, sa jeho pohľad presunie do sveta a histórie.
Nový pohľad na Boha
Prvá časť Magnificat je verso Bože; Bože ha il primato assoluto su tutto.
Mária neotáľa s odpoveďou na Alžbetin pozdrav; nevstupuje do dialógu s mužmi, ale s Bože. Zhromažďuje svoju dušu a ponorí ju do nekonečna, ktorým je Bože.
Zážitok z bol navždy „opravený“ v Magnificate Bože senza precedenti e senza paragoni nella storia. È l’esempio più sublime del linguaggio cosiddetto numinoso.
Bolo pozorované, že objavenie sa božskej reality na obzore stvorenia zvyčajne vyvoláva dva protichodné pocity: jeden zo strachu a druhý zo strachu. Láska. Bože prezentuje sa ako „obrovské a fascinujúce tajomstvo“, obrovské vo svojej majestátnosti, fascinujúce vo svojej dobrote.
Keď svetlo Bože, prvý raz zažiaril v Augustínovej duši, vyznáva sa, že „chvel sa s Láska a teroru“ a s ktorými sa ešte neskôr skontaktujú Bože spôsobilo mu to „zimnicu a horieť“ zároveň. Niečo podobné nachádzame aj v Máriinom chválospeve, vyjadrenom biblickým spôsobom, prostredníctvom názvov.
Bože je vnímaný ako „Adonai“ (čo hovorí oveľa viac ako náš „Pán“, ktorým sa to prekladá), ako „Bože”, come “Potente” e soprattutto come Qadosh, “Santo”: Santo è il suo nome!
Zároveň však toto Bože svätý a mocný, je s nekonečnou dôverou vnímaný ako „môj Spasiteľ“, ako láskavá, milujúca skutočnosť, ako „svoj vlastný“ Bože, ako Bože per la creatura.
Ma è soprattutto l’insistenza di Maria sulla misericordia che mette in luce questo aspetto benevolo e “affascinante” della realtà divina.
„Jeho milosrdenstvo siaha z generácie na generáciu“: tieto slová naznačujú myšlienku majestátnej rieky, ktorá tečie zo srdca Bože a prechádza celou históriou ľudstva.
Teraz sa táto rieka dostala do „zámky“ a reštartuje sa na vyššej úrovni.
„Spomenul si na svoje milosrdenstvo“: zasľúbenie Abrahámovi a Otcom sa splnilo. Vedomosti o Bože spôsobuje reakciou a kontrastom nové vnímanie alebo poznanie seba a svojho bytia, ktoré je to pravé.
Ja sa dá chytiť len pred Bože,,Coram Deo. V prítomnosti Bože, la creatura, dunque, conosce finalmente se stessa nella verità.
E così vediamo che avviene anche nel Magnificat.
Mary sa cíti byť „sledovaná“. Bože, sama vstúpi do toho pohľadu, vidí sa tak, ako ho vidí Bože.
A ako sa ona vidí v tomto božskom svetle? Ako „málo“ („pokora“ tu znamená skutočnú malosť a nízkosť, nie čnosť pokory!) a ako „služobník“.
Pripadá mi to ako maličkosť Bože si è degnato di guardare. Maria non attribuisce l’elezione divina alla sua virtù dell’umiltà, ma al favore divino, alla grazia.
Myslieť inak (ako to robili niektorí slávni autori) znamená okamžite zničiť Máriinu pokoru. Pokora má veľmi zvláštne postavenie: je pre tých, ktorí neveria, že ju majú; tí, ktorí si myslia, že to majú, to nemajú. Z tohto uznania Bože, di sé e della verità, si sprigiona la gioia e l’esultanza: “Il mio spirito esulta…”.
Gioia prorompente della verità, gioia per l’agire divino, gioia della lode pura e gratuita.
Veľkolepá Mária Bože pre seba, aj keď ho zvelebuje za to, čo v nej vykonal, teda vychádzajúc z vlastnej skúsenosti, ako to robia všetky veľké modlitby Biblie. Máriin jasot je jasot eschatologický na definitívnu akciu Bože a je to stvorený jasot, keď sa cítime ako stvorenie milované Stvoriteľom, v službách svätého,Láska, krásy, večnosti.
È la pienezza della gioia.
sv. Bonaventúru, ktorý mal priamu skúsenosť s transformačnými účinkami návštevy o Bože do duše hovorí o príchode Ducha Svätého v Márii vo chvíli zvestovania ako o ohni, ktorý ju zapáli celú. Sopravvenne in lei – scrive – lo Spirito Santo come fuoco divino che infiammò la sua mente e santificò la sua carne conferendole una perfettissima purità […].
Oh, se tu fossi capace di sentire, in qualche misura, quale e quanto grande fu l’incendio disceso dal cielo, quale refrigerio recato […].
Keby ste mohli počuť radostnú pieseň Panny! Aj najnáročnejšia a najprísnejšia vedecká exegéza si uvedomuje, že tu stojíme pred slovami, ktoré nemožno pochopiť bežnými prostriedkami filologického rozboru, a vyznáva: „Kto číta tieto riadky, je povolaný podieľať sa na radosti; len koncelebrujúce spoločenstvo veriacich v Kristus a jeho verných je na tieto texty“ .
Je to hovorenie „v Duchu“, ktoré nemožno pochopiť inak ako v Duchu.
Nový pohľad na svet
Magnificat sa skladá z dvoch častí.
Čo sa v pasáži z prvej do druhej časti mení, nie sú ani výrazové prostriedky, ani tón; z tohto hľadiska je chválospev kontinuálny tok, ktorý nepredstavuje cezúru; pokračuje v rade slovies v minulosti, ktoré rozprávajú čo Bože urobil, alebo skôr „začal robiť“.
Čo sa mení, je len rozsah pôsobnosti Bože: dalle cose che ha fatto “in lei”, si passa a osservare le cose che ha fatto nel mondo e nella storia.
Uvažujeme o účinkoch definitívneho prejavu Bože, i suoi riflessi sull’umanità e sulla storia.
Tu pozorujeme druhú charakteristiku evanjeliovej múdrosti, ktorá spočíva v zjednotení opojenia kontaktu s Bože triezvosť v pohľade na svet, v zosúladení najväčšieho transportu a opustenosti voči sebe Bože k najväčšiemu kritickému realizmu voči histórii a ľuďom.
Con una serie di potenti verbi all’aoristo, Maria descrive, a partire dal versetto 51, un rovesciamento e un radicale mutamento delle parti tra gli uomini: “Ha rovesciato – ha innalzato; ha ricolmato – ha rimandato a mani vuote”.
Náhly a nezvratný zlom, pretože je dielom o Bože che non cambia e non torna indietro, come invece fanno gli uomini nelle loro cose.
V tejto premene vznikajú dve kategórie ľudí: na jednej strane kategória pyšných-mocných-bohatých, na druhej strane kategória skromných-hladných. È importante che noi comprendiamo in che consiste un tale rovesciamento e dove si produce, perché diversamente c’è il rischio di fraintendere tutto il cantico e con esso le beatitudini evangeliche che sono qui anticipate quasi con le stesse parole.
Guardiamo alla storia: che cosa è accaduto, di fatto, quando ha preso a realizzarsi l’avvenimento cantato da Maria? C’è forse stata una rivoluzione sociale ed esterna, per cui i ricchi sono, di colpo, impoveriti e gli affamati sono stati saziati di cibo? C’è stata forse una più giusta distribuzione dei beni tra le classi? No.
Forse che i potenti sono stati rovesciati materialmente dai troni e gli umili innalzati? No;
Herodes bol naďalej nazývaný „Veľký“ a Mária s Jozefom museli kvôli nemu utiecť do Egypta. Se dunque quello che ci si aspettava era un cambiamento sociale e visibile, c’è stata una smentita totale da parte della storia.
Kde teda nastal ten obrat? (Lebo sa to stalo!).
Stalo sa to vo viere! Kráľovstvo sa prejavilo Bože e questa cosa ha provocato una silenziosa, ma radicale rivoluzione.
Come se si fosse scoperto un bene che, di colpo, ha svalutato la moneta corrente.
Boháč vyzerá ako človek, ktorý si našetril veľkú sumu peňazí, no v noci došlo k stopercentnej devalvácii a ráno vstal ako mizerný chudák.
I poveri e gli affamati, al contrario, sono avvantaggiati, perché sono più pronti ad accogliere la nuova realtà, non temono il cambiamento; hanno il cuore pronto.
Reverz spievaný Máriou je – hovoril som – rovnakého typu, aký hlásala Ježiš s blahoslavenstvami a s podobenstvom o boháčovi. Mária hovorí o bohatstve a chudobe počnúc Bože; opäť hovorte „coram Deo“, vezmite ako opatrenie Bože, nie muž. Stanovuje „definitívne“ kritérium, eschatologický.
Dire dunque che si tratta di un rovesciamento avvenuto “nella fede”, non significa dire che esso è meno reale e radicale, meno serio, ma che lo è infinitamente di più.
Toto nie je kresba vytvorená vlnou na piesku mora, ktorý nasledujúca vlna vymaže.
Máme čo do činenia s večným bohatstvom a rovnako večnou chudobou.
Magnifikat na ústach Cirkvi
Svätý Irenej v komentári k Zvestovaniu hovorí, že „Mária, plná jasotu, prorocky zvolala v mene cirkvi: “L’anima mia magnifica il Signore” .
Maria è come la voce solista che intona per prima un’aria che deve essere poi ripetuta dal coro. È questa una pacifica convinzione della Tradizione. Anche Origene la fa sua: “È per costoro (cioè per quelli che credono) che Maria magnifica il Signore”15.
Aj on hovorí o „proroctve o Márii“ v súvislosti s Magnificat16.
To znamená výraz „Maria figura della cirkvi“ (typus Ecclesiae), používané Otcami a prijaté Druhým vatikánskym koncilom (porov. LG 63).
Povedať, že Mária je „postava z cirkvi“ znamená povedať, že je to jeho zosobnenie, zobrazenie duchovnej reality v citlivej forme; znamená to povedať, že ide o model cirkvi.
Ona je postava cirkvi aj v tom zmysle, že v jeho osobe predstava o cirkvi; že ona z toho tvorí, teda pod hlavou Kristus, hlavný člen a prvé ovocie. Ale čo to tu znamená?cirkvi“ a namiesto ktorého cirkvi Irenej hovorí, že Mária intonuje Magnificat? Nie namiesto toho cirkvi nominálne, ale z cirkvi skutočný, t.j. nie z toho cirkvi abstraktne, ale o cirkvi konkrétne, ľudí a duší, ktoré tvoria cirkvi.
Magnifikat sa nemá len recitovať, ale treba ho žiť, každý z nás si ho privlastní; je to „náš“ chválospev. Keď hovoríme: „Velebí moja duša Pána“, to „moje“ treba chápať v priamom zmysle, nie hlásiť. Obaja v každom – píše svätý Ambróz – duša Márie na zvelebovanie Pána, a v každom duch Márie, aby sa radoval Bože […].
Lebo ak podľa tela len jeden je matkou Kristus, podľa viery vytvárajú všetky duše Kristus; v skutočnosti každý sám v sebe víta Slovo Bože . Vo svetle týchto princípov sa ich teraz pokúsme aplikovať na nás – na cirkvi a do duše – Máriin chválospev, a pozrime sa, čo musíme urobiť, aby sme sa Márii „podobali“ nielen slovami, ale aj skutkami.
Magnificat 5
Evanjelická škola konverzie
Tam, kde Mária hlása zvrhnutie mocných a pyšných, Magnificat pripomína cirkvi qual è l’annuncio essenziale che deve proclamare al mondo. Le insegna a essere anch’essa “profetica”.
La cirkvi žije a realizuje chválospev Panny Márie, keď s Máriou opakuje: „Mocných zvrhol, bohatých poslal s prázdnymi rukami!“ a opakuje to s vierou, odlišujúc toto oznámenie od všetkých ostatných vyhlásení, ktoré má tiež právo robiť, vo veci spravodlivosti, mieru, spoločenského poriadku, ako kvalifikovaný vykladač prirodzeného zákona a strážca prikázania Kristus zLáska bratský. Se le due prospettive sono distinte, non sono però separate e senza alcun influsso reciproco.
Al contrario, l’annuncio di fede di ciò che Bože ha fatto nella storia della salvezza (che è la prospettiva in cui si colloca il Magnificat) diventa la migliore indicazione di ciò che l’uomo deve fare, a sua volta, nella propria storia umana e, anzi, di ciò che la cirkvi stessa ha il compito di fare, in forza della carità che deve avere anche per il ricco, in vista della sua salvezza.
Più che “un incitamento a rovesciare i potenti dai troni per innalzare gli umili”, il Magnificat è un salutare ammonimento rivolto ai ricchi e ai potenti circa il tremendo pericolo che corrono, esattamente come sarà, nelle intenzioni di Ježiš, la parabola del ricco epulone.
Quello del Magnificat non è dunque l’unico modo di affrontare il problema, oggi così sentito, di ricchezza e povertà, fame e sazietà; ce ne sono altri anch’essi legittimi che partono dalla storia, e non dalla fede, e ai quali giustamente i cristiani danno il loro appoggio e la cirkvi il suo discernimento.
Ma questo modo evangelico è quello che la Chiesa deve proclamare sempre e a tutti come suo mandato specifico e con il quale deve sostenere lo sforzo comune di tutti gli uomini di buona volontà.
Esso è universalmente valido e sempre attuale.
Ak by podľa hypotézy (žiaľ, vzdialené!) existovali časy a miesta, kde už medzi ľuďmi niet nespravodlivosti a sociálnych nerovností, ale kde by boli všetci bohatí a nasýtení, Cirkev by tam s Máriou nemala prestať hlásať, že Bože poslať bohatých preč s prázdnymi rukami.
Vskutku, tam by to mal vyhlásiť s ešte väčšou silou.
Magnificat je aktuálny v bohatých krajinách, nie menej ako v krajinách tretieho sveta. Existujú roviny a aspekty reality, ktoré nie je možné vidieť voľným okom, ale iba pomocou špeciálneho svetla: buď pomocou infračervených alebo ultrafialových lúčov.
L’immagine ottenuta con questa luce speciale è molto diversa e sorprendente per chi è abituato a vedere quello stesso panorama alla luce naturale.
Cirkev má vďaka slovu o Bože, iný obraz reality sveta, jediný definitívny, pretože bol získaný svetlom o Bože a pretože je to ten istý, ktorý má Bože.
Essa non può occultare tale immagine.
Naopak, musí to šíriť, bez toho, aby to unavovalo, dávať to najavo ľuďom, pretože na tom závisí ich večný osud.
È l’immagine che alla fine resterà quando sarà passato “lo schema di questo mondo”.
Daj občas najavo jednoduchými, priamymi a prorockými slovami, ako má Mária, ako sa hovoria veci, o ktorých je človek dôverne a pokojne presvedčený.
A to aj za cenu, že budete pôsobiť naivne a mimo prevládajúceho názoru a ducha doby. Apokalypsa nám dáva príklad tohto prorockého, priameho a odvážneho jazyka, v ktorom je božská pravda postavená proti ľudskému názoru: „Hovoríš [a toto „ty“ môže byť jediná osoba, rovnako ako celá spoločnosť]: „ Som bohatý, zbohatol som; Nič nepotrebujem!", ale ty nevieš, že si nešťastný, biedny, chudobný, slepý a nahý" (Ap 3, 17).
In una celebre favola di Andersen, si parla di un re a cui è stato fatto credere, da lestofanti, che esiste una stoffa meravigliosa che ha la prerogativa di essere invisibile agli sciocchi e inetti e visibile solo ai savi.
Prirodzene, on je prvý, kto to nevidí, ale bojí sa to povedať, pretože sa bojí, že by sa vydal za niektorého z bláznov, rovnako ako všetci jeho ministri a všetci ľudia.
Kráľ pochoduje ulicami bez ničoho, ale všetci, aby sa neprezradili, predstierajú, že obdivujú krásne šaty, až kým sa v dave neozve detský hlások: „Ale kráľ je nahý!“ , zlomiť kúzlo a každý má konečne odvahu priznať, že tie slávne šaty neexistujú.
La Chiesa deve essere come la vocina di quel bambino, la quale, a un certo mondo tutto infatuato delle proprie ricchezze e che induce a ritenere pazzo e sciocco chi mostra di non credere in esse, ripete, con le parole dell’Apocalisse: “Tu non sai di essere nudo!”.
Tu vidíme, ako Mária skutočne v Magnifikáte „prorocky hovorí za Cirkev“: ona, počnúc od Bože, odhalila veľkú chudobu bohatstva tohto sveta.
Len Magnificat ospravedlňuje titul „Hviezda evanjelizácie“, ktorý svätý Pavol VI. pripísal Márii vo svojom diele „Evangelii nuntiandi“.
Magnificat, výzva na obrátenie
Sarebbe fraintendere completamente questa parte del Magnificat che parla dei superbi e degli umili, dei ricchi e degli affamati, se la confinassimo solo nell’ambito delle cose che la Chiesa e il credente devono predicare al mondo.
Tu nemáme do činenia s niečím, čo sa musí len kázať, ale s niečím, čo treba predovšetkým praktizovať. Mária môže ohlasovať blaženosť pokorných a chudobných, pretože ona sama patrí medzi pokorných a chudobných.
Zvrat, ktorý si predstavujete, musí nastať predovšetkým v srdci tých, ktorí opakujú Magnifikat a modlia sa s ním. Bože - hovorí Mária - zvrhol pyšných "v myšlienkach ich sŕdc". Zrazu sa diskurz prenesie zvonku dovnútra, od teologických diskusií, v ktorých má každý pravdu, až po myšlienky srdca, v ktorých sa všetci mýlime.
Človek, ktorý žije „pre seba“, ktorého Bože non è il Signore, ma il proprio “io”, è un uomo che si è costruito un trono e vi siede sopra dettando legge agli altri.
Teraz Bože – dice Maria – rovescia questi tali dal loro trono; mette a nudo la loro non-verità e ingiustizia.
Existuje vnútorný svet, tvorený myšlienkami, vôľami, túžbami a vášňami, z ktorého – hovorí svätý Jakub – vychádzajú vojny a hádky, nespravodlivosti a zneužívania, ktoré sú medzi nami (porov. Jak 4, 1) a kým nie. človek začína vyliečením tohto koreňa, vo svete sa v skutočnosti nič nemení a ak sa niečo zmení, krátko nato sa reprodukuje rovnaká situácia ako predtým.
Come ci raggiunge da vicino il cantico di Maria, come ci scruta a fondo e come mette davvero “la scure alla radice”!
Aká hlúposť a nedôslednosť by som bol kedy, keby som každý deň pri vešperách opakoval s Máriou, že Bože „zvrhol mocných z ich trónov“ a ja som medzitým naďalej túžil po moci, vyššom mieste, ľudskom povýšení, kariérnom postupe a stratil by som pokoj, keby bolo neskoro; keby som každý deň s Máriou hlásal, že Bože „bohatých poslal preč prázdnych“ a ty medzitým neustále túžiš zbohatnúť a vlastniť viac a viac vecí a viac a viac rafinovaných vecí; ak by ste boli radšej s prázdnymi rukami Bože, namiesto s prázdnymi rukami pred svetom, bez tovaru Božeskôr ako bez dobier tohto sveta.
Čo by som to bol za hlúposť, keby som to s Máriou stále opakoval Bože „pozrieť sa k pokorným“, ktorí sa k nim približujú, pričom si držia odstup od pyšných a bohatých vo všetkom a potom priekopy tých, ktorí robia pravý opak.
Tutti i giorni – ha scritto Lutero commentando il Magnificat – dobbiamo constatare che ognuno si sforza di elevarsi al di sopra di sé, a una posizione d’onore, di potenza, di ricchezza, di dominio, a una vita agiata e a tutto ciò che è grande e superbo.
E ognuno vuole stare con tali persone, corre loro dietro, le serve volentieri, ognuno vuol partecipare alla loro grandezza […].
Nessuno vuole guardare in basso, dove c’è povertà, vituperio, bisogno, afflizione e angoscia, anzi tutti distolgono lo sguardo da una tale condizione.
Každý uteká od tak skúšaných ľudí, vyhýba sa im, necháva ich na pokoji, nikoho nenapadne pomáhať im, pomáhať im a prinútiť ich, aby sa aj oni stali niečím: musia zostať nízko a byť nimi opovrhovaní.
Bože – pripomína nám Mária – ona robí opak: pyšných drží na diaľku a pokorných a maličkých pozdvihuje k sebe; ochotnejšie je s núdznymi a hladnými, ktorí ho bombardujú prosbami a prosbami, ako s bohatými a sýtymi, ktorí ho nepotrebujú a nič od neho nežiadajú.
Pri tom nás Mária s materinskou sladkosťou nabáda k napodobňovaniu Božeaby sme si vybrali.
Učí nás spôsoby Bože. Magnificat je skutočne úžasná škola evanjeliovej múdrosti.
Škola neustálej konverzie. Come tutta la Scrittura, esso è uno specchio (cf Gc 1, 23) e sappiamo che dello specchio si possono fare due usi molto diversi.
Lo si può usare rivolto verso l’esterno, verso gli altri, come specchio ustorio, proiettando la luce del sole verso un punto lontano fino a incendiarlo, come fece Archimede con le navi romane, oppure lo si può usare tenendolo rivolto verso di sé, per vedere in esso il proprio volto e correggerne i difetti e le brutture.
Svätý Jakub nás nabáda, aby sme ho používali predovšetkým týmto druhým spôsobom, aby sme sa „do centra pozornosti“ postavili pred ostatnými. “La Scrittura – diceva san Gregorio Magno – cresce a forza di essere letta” . Lo stesso avviene del Magnificat, le sue parole sono arricchite, non consunte, dall’uso.
Prima di noi schiere di santi o di semplici credenti hanno pregato con queste parole, ne hanno assaporato la verità, messo in pratica il contenuto.
Pre spoločenstvo svätých v mystickom tele sa teraz celé toto nesmierne dedičstvo drží Magnificat. Je dobré modliť sa to takto, zborovo, so všetkými modliacimi sa ľuďmi Cirkvi.
Bože počúvaj to takto. Aby sme vstúpili do tohto zboru, ktorý sa tiahne storočiami, stačí, že máme v úmysle znova odoslať a Bože i sentimenti e il trasporto di Maria che per prima lo intonò “in nome della Chiesa”, dei dottori che lo commentarono, degli artisti che lo musicarono con fede, dei pii e degli umili di cuore che lo vissero.
Vďaka tomuto nádhernému chválospevu Mária pokračuje vo zvelebovaní Pána po všetky generácie; jej hlas, ako hlas koryfea, podporuje a nesie hlas Cirkvi. Človek, ktorý sa modlí v žaltári, pozýva všetkých, aby sa k nemu pripojili, a hovorí: „Zvelebujte so mnou Pána“ (Ž 34, 4).
Mária opakuje svojim rodičom deti rovnaké slová. Ak sa môžem odvážiť interpretovať jeho myšlienku, svätý otec, nel giorno del suo Giubileo sacerdotale, rivolge a tutti noi lo stesso invito: “Magnificate il Signore con me”.
