Ahojte priatelia a drahí priatelia z vašej Francesca Ruberto
Dnes som vám prečítal túto rozprávku z knihy "Rozprávky na telefón" od Gianni Rodari
Giovanni Francesco Rodari, známy ako Gianni (vyslov /roˈdari/; Omegna, 23. októbra 1920 – Rím, 14. apríla 1980), bol jednýmTaliansky spisovateľ, pedagóg, novinár a básnik, špecializujúci sa nadetská literatúra a preložená do mnohých jazykov. Jediný taliansky spisovateľ, ktorý získal prestížne ocenenie
Raz v Cesenaticu pri mori sa stal kolotoč. Celkovo mal šesť drevených koní a šesť vyblednutých červených džípov pre deti modernejšieho vkusu.
Malý muž, ktorý ju tlačil rukami, bol malý, tenký, tmavý a mal tvár niekoho, kto jedáva každý druhý deň. Skrátka, veľký kolotoč to určite nebol, no deťom sa musel zdať vyrobený z čokolády, pretože okolo neho vždy obdivne postávali a vyčíňali, aby naň nastúpili.
"Čo bude mať tento kolotoč, zlatko?" povedali matky. A navrhli deťom: „Poďme sa pozrieť na delfíny v kanáli, poďme si sadnúť do tej kaviarne s hojdacími pohovkami“. Nič: deti chceli kolotoč.
Raz večer na kolotoč nasadol aj starý pán, ktorý posadil svojho synovca do džípu a vysadol na dreveného koníka. Bolo mu tam nepríjemne, lebo mal dlhé nohy a chodidlá sa dotýkal zeme, smial sa.
Ale len čo malý muž začal točiť kolotočom, aký zázrak: v okamihu sa starý pán ocitol vo výške mrakodrapu Cesenatico a jeho malý kôň cválal vo vzduchu a smeroval nosom priamo k oblakom. . Pozrel sa dole a uvidel celú Romagna a potom celé Taliansko a potom celú zem ustupujúcu pod kopytami koňa a čoskoro to bol tiež malý modrý kolotoč, ktorý sa otáčal dookola a ukazoval jeden po druhom kontinenty a oceány, nakreslený ako na mape.
"Kam pôjdeme?" pýta sa starý pán. Vtom jeho malý synovec prešiel popred neho, za volantom starého vyblednutého červeného džípu, premeneného na kozmickú loď. A za ním v rade všetky ostatné deti, pokojné a bezpečné na svojej obežnej dráhe ako toľko umelých satelitov.
Ktovie, kde bol teraz mužíček na kolotoči; no aj tak ste mohli počuť, že platňa hrá zlú cha-cha-cha: každá jazda kolotoča trvala celú platňu. "Potom tu bol trik," povedal starý pán. "Ten malý muž musí byť čarodejník."
A tiež si pomyslel: „Ak v čase jedného disku obídeme svet, prekonáme Gagarinov rekord“. Teraz vesmírna karavána letí ponad Tichý oceán so všetkými svojimi ostrovčekmi, Austráliu so svojimi kengurami vo skoku, južný pól, kde stáli milióny tučniakov s nosom vo vzduchu.
Nebol však čas ich spočítať: namiesto nich už americkí Indiáni vydávali dymové signály a tu boli mrakodrapy v New Yorku a tu bol len jeden mrakodrap, a to Cesenatico.
Záznam bol dokončený. Starý pán sa začudovane rozhliadol: bol späť na starom, pokojnom kolotoči pri Jadrane, tmavý, útly mužíček ho jemne, bez otrasov brzdil.
Starý pán sa potácal dole. "Počúvaj, ty," povedal malému mužovi. Ale nestihol ho poslúchnuť, iné deti obsadili kone a džípy, opäť sa rozbiehal kolotoč na ďalšiu cestu okolo sveta. “Dica”, ripeté il vecchio signore, un po’ stizzito.
L’ometto non lo guardò nemmeno. Spingeva la giostra, si vedevano passare in tondo le facce allegre dei bambini che cercavano quelle dei loro genitori, ferme in cerchio, tutte con un sorriso d’incoraggiamento sulle labbra.
Uno stregone quell’ometto da due soldi? Una giostra magica quella buffa macchina traballante al suono di un brutto cha-cha-cha.
“Via”, concluse il vecchio, “è meglio che non ne parli a nessuno. Forse riderebbero alle mie spalle e mi direbbero: Non sa che alla sua età è pericoloso andare in giostra, perché vengono le vertigini?”.
